Kométy

Kométy s veľkými chvostami sú pozorovateľsky neprehliadnuteľné úkazy na oblohe. V minulosti príchod každej veľkej kométy vyvolával paniku, ľudia verili, že sú znamením chorôb, vojny, či iných nešťastí. Dnes sa sotva niekto bojí ich objavenia na našej oblohe, naopak tešia sa na ne nielen hvezdári, ale aj ostatní ľudia, už keď pre nič iného, tak kvôli ich kráse na tmavej nočnej oblohe.

Kométy sú mimozemské kozmické objekty. Dlho však boli pokladané za atmosférické úkazy, až Tycho Brahe dokázal, že kométa z roku 1577 bola vzdialenejšia ako Mesiac (nemala totiž merateľnú paralaxu), a teda bola astronomickým objektom. Edmond Halley v roku 1705 zistil, že niektoré kométy sa pravidelne vracajú k Slnku. Dokázal, že jedna z nich bola viditeľná už tri razy, a predpovedal jej návrat (Halleyova kométa). Na rozdiel od takmer kruhových dráh planét, dráhy komét okolo Slnka sú pretiahle elipsy so Slnkom v jednom z jej ohnísk.

Kométy sú v podstate snehové gule, resp. zlepenec kamenia a ľadu so zamrznutými prchavými materiálmi a plynmi, s priemerom niekoľko kilometrov. Keď sa kométa priblíži ku Slnku z jej povrchu unikajúce plyny vytvoria okolo jadra hlavu kométy, riedky obal s priemerom až 100 tisíc km. Tlak slnečného žiarenia a slnečný vietor vytrhávajú z hlavy kométy jednotlivé molekuly a prachové častice, ktoré ženú od kométy a v smere od Slnka. Tak vzniká chvost kométy, ktorý môže byť dlhý až stovky miliónov km. Hlava aj chvost kométy sa rozplynú v medziplanetárnom priestore. Kométa pri každom návrate k Slnku stráca asi jednu tisícinu svojej hmotnosti až nakoniec z nej ostane iba teleso z málo rozpustného materiálu pozliepaného dokopy špinavým ľadom. Občas sa stáva, že kométy sa rozpadnú na viac kusov a zaniknú. Kométy ako v podstate chladné telesá nemajú vlastný zdroj svetla, svietia predovšetkým fluorescenciou slnečného svetla. Väčšinu komét možno vidieť len ďalekohľadom, voľným okom iba najjasnejšie (pri pozorovaní najpôsobivejšie). Vzhľad kométy sa výrazne mení so vzdialenosťou od Slnka.

Do súčasnosti bolo dostatočne presne pozorovaných a katalogizovaných viac ako 1 200 komét. Výrazne sa prejavuje rozdiel medzi krátkoperiodickými a dlhoperiodickými kométami. Medzi krátkoperiodické kométy zaraďujeme tie, ktoré majú obežnú dobu menšiu ako 200 rokov a ich dráhy sú približne v rovine ekliptiky. Väčšina z krátkoperiodických komét má afélium (najvzdialenejší bod dráhy) v blízkosti dráhy Jupitera. Potvrdzuje to teóriu, že práve vplyvom gravitácie Jupitera sa z dlhoperiodických komét stávajú krátkoperiodické. Vzniká tak Jupiterova rodina komét s dobou obehu pod 20 rokov. Doposiaľ poznáme viac ako 200 krátkoperiodických komét, z toho niekoľké (7) sú stratené alebo rozpadnuté.

Dlhoperiodické kométy majú obežné doby nad 200 rokov a ich dráhy sú orientované voči ekliptike (rovine obehu planét) ľubovoľne so sklonom od 0° do 180°. Neraz zachádzajú na svojej dráhe až do vzdialeností 100 000 AU. Takýchto komét sme doteraz zaznamenali viac ako 1 000, z toho je opäť niekoľko (127) už rozpadnutých alebo zaniknutých. Dráhy viacerých komét sú si veľmi blízke, t. j. majú podobné elementy dráh. Najznámejšia jeKreutzova skupina komét, ktoré sa natoľko tesne približujú k Slnku, že sa často vyparia v jeho koróne. Pravdepodobne ide o úlomky pôvodnej veľkej rozpadnutej kométy.

V roku 1950 predložil Jan Hendrik Oort (1900 - 1992) hypotézu, že na hraniciach slnečnej sústavy sa nachádza veľká zásobáreň komét, pozostatok z čias formovania slnečnej sústavy. Viedli ho k tomu viaceré indície:

U väčšiny krátkoperiodických komét sa dá dopočítať k ich pôvodnej dráhe a ukazuje sa, že tie predtým tiež prišli z Oortovho oblaku komét a až pôsobením veľkých planét boli zachytené medzi krátkoperiodické kométy. Štatisticky predpokladáme, že sa tam nachádza okolo bilióna (10¹²) kometárnych jadier. Ich súhrnná hmotnosť je však veľmi nízka, iba okolo 50 hmotností Zeme.

Podľa Oortovej hypotézy (1950) kométy vznikli súčasne s planétami z tej istej hmloviny a postupne ich rušivé pôsobenie planét vyvrhovalo do veľkých vzdialeností od Slnka, kde tvoria Oortov oblak komét. Neskôr priblíženia Slnka k iným hviezdam pri jeho ceste Galaxiou posielajú naspäť časť z nich do blízkosti Slnka.

Každoročne je objavených niekoľko nových vlasatíc a pozorujú sa návraty periodických komét. No príchod veľkých a dobre pozorovateľných vlasatíc je vzácnosťou. V posledných rokoch sme mali historicky výnimočnú príležitosť vidieť na oblohe dve veľmi jasné kométy Hyakutake a Hale - Bopp.

1. Doposiaľ nebola pozorovaná kométa, ktorá by k nám prichádzala z medzihviezdneho prostredia, teda po hyperbolickej dráhe. Iba niekoľko komét sa dostalo na hyperbolickú dráhu vplyvom gravitačného pôsobenia veľkých planét.

2. Väčšina dlhoperiodických komét k nám prichádza na dráhach s aféliom okolo 50 000 AU.
3. Neexistuje dominantný smer, z ktorého by dlhoperiodické kométy prilietali, takže zásobáreň komét musí mať guľový tvar obopínajúci slnečnú sústavu.

------------------------------------------------------------------------

Meteoroidy

Najmenšie telieska v slnečnej sústave s rozmermi od niekoľkých mikrometrov po balvany veľké desiatky metrov nazývame meteoroidy. Telieska sú rozptýlené v disku, ktorý nazývamemeteoroidný komplex. Prejavuje sa niekoľkými spôsobmi: zodiakálne svetlo, meteory, meteorický prach, meteority a krátery na väčších telesách a priama detekcia meteoroidov na družiciach.

Dobré pozorovacie podmienky sú nevyhnutné, aby sme mohli vidieť subtílny svetelný kužeľ nad obzorom s rovnakým sklonom ako ekliptika.Zodiakálne svetlo (zvieratníkové svetlo) je rozptýlená slnečná žiara odrazená od mikroskopických čiastočiek meteoroidného komplexu rozprestierajúceho sa v rovine ekliptiky ako tenký prstenec.

Detektory na družiciach umožňujú merať hmotnosť a rýchlosť malých častíc a prebieha niekoľko experimentov zameraných na zachytenie častíc a ich dopravenie na Zem k podrobnejšiemu prieskumu. Mikrometeoroidy ohrozujú všetky zariadenia umiestnené do vesmíru a môžu poškodiť napríklad skafander kozmonauta, pretože kvôli veľkým rýchlostiam sú vysoko prierazné.

Najmenšie čiastočky, ktoré sú zhlukom niekoľkých desiatok molekúl a vážia desaťmilióntinu gramu, sa pri strete s atmosférou iba zabrzdia a ďalej sa volne vznášajú. Väčšie častice s hmotnosťou až niekoľkých gramov sa vstupom do atmosféry prudko zbrzdia a vyparia, čo pozorujeme ako meteor, svetelný úkaz na oblohe (padajúca hviezda). Drobným čiastočkám meteoroidov a rozptýleným zvyškom po meteoroch spoločne hovoríme meteorický prach. Tento pozvoľna klesá k povrchu a môžeme ho zachytiť na zvláštne lapače, prípadne sledovať usadeniny v antarktických ľadovcoch.

Sústavne sa v atmosfére nachádza asi milión ton meteorického prachu. Zem zachytáva denne okolo 400 ton materiálu, z ktorého sa väčšina vyparí v atmosfére. Malá časť hmoty dopadá na povrch, väčšinou do oceánu. Vo forme meteoritov, čiže nerastov mimozemského pôvodu dopadne na Zem približne 100 kg hmoty denne, väčšinou v podobe drobných častíc. Veľké náleziská meteoritov sú v súčasnosti na antarktických ľadových pláňach (tmavé meteority sa na bielom ľade dobre hľadajú) a najnovšie aj na púšťach.

Už viackrát sa podarilo zachytiť stopu veľkého meteoru z viacerých stanovíšť, čo umožňuje dopočítať miesto dopadu meteoritu na zemskom povrchu a dokonca skonštruovať pôvodnú dráhu telesa v medziplanetárnom priestore. Prvýkrát sa to úspešne podarilo v Československu v roku 1959 pri meteorite Příbram.

Meteoroidný komplex stráca hmotu nielen dopadmi na planéty a ich mesiace. Časť meteoroidov sa vyparí v blízkosti Slnka. Musí existovať zdroj nových meteoroidov, inak by sa vyčerpali v priebehu astronomicky krátkeho času. Jedným zo zdrojov sú vzájomné zrážky planétok. Ďalším výdatným prispievateľom sú kométy, ktoré pri každom priblížení k Slnku strácajú časť hmoty v podobe plynu a drobných zrniek prachu.

Ak Zem kríži dráhu kométy, zachytáva veľké množstvo čiastočiek rozptýlených pozdĺž dráhy a pozorovateľ vidí každoročný meteorický roj. Rojové meteory zdanlivo vyletujú z jedného miesta na oblohe v dôsledku perspektívy, podobne ako sa nám zbiehajú rovné koľajnice na obzore. Mladé meteorické roje ešte nemajú rozptýlené častice pozdĺž celej dráhy, ale sú sústredené do samostatných zhustkov. Ak sa Zem stretne s takýmto zhlukom meteoroidov, môžeme na Zemi pozorovať jedno z najkrajších prírodných divadiel, meteorickú búrku.

Štefánikova nadácia

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk